Neslušné veršovačky
1960
Popis:
Okrem známych vajnorských ľudových pesničiek a básničiek, ktoré folkloristi zapísali a folklórne skupiny ich bežne reprodukujú, poznali kedysi veľkí aj malí Vajnoráci celý rad aj takých, čo sú považované za neslušné/vulgárne.
Zrejme ich počuli aj folkloristi, ktorí v 60. rokoch mapovali vajnorskú ľudovú kultúru, no nezapisovali ich.
Je takmer isté, že odchodom generácie Vajnorákov narodených pred rokom 1955 sa na ne celkom zabudne.
Poznámka:
Tieto veršovačky si pamätám z 50.- 60. rokov. Vtedy ich ešte poznalo veľa vajnorských detí, no slušnosť už nedovoľovala, aby sme niečo také vyslovovali nahlas.
Súčasná etika totiž vylučuje zo slovníka isté výrazy, ktoré boli úplne bežné v ľudovej írečitosti.
Naša distingvovanosť však spočíva len v zmene pomenovania prirodzeného úkonu či objektu. Teda aj keď sa mení forma, obsah zostáva rovnaký.
Výraz, ktorý sme označili za hrubý/surový/vulgárny/škaredý, ako napríklad „hovno“ sme nahradili slušným slovom „výkal“, či odborným pomenovaním „stolica“.
Teda už „neserieme“, no každý z nás dobre vie, že bez „vykonávania potreby“ nemôžeme žiť.
Slušnosť či pokrytectvo
Jedným z mnohých paradoxov sociálnych postojov, ktoré sa v morálke presadzujú, je aj to, že prirodzené sa často klasifikuje ako čosi, za čo sa máme hanbiť, čo treba skrývať.
Na druhej strane sú nám v poslednej dobe pod názvom „inakosť“ podsúvané neprirodzené zvrátenosti.
Tak čo je vlastne hanebné? čo je prirodzené? čo je slušnosť? čo je pokrytectvo? čo je úprimnosť? čo je žart? čo je urážka?
Všetko je to len otázkou interpretácie a našej ochoty prijať tú či onú.