Zabíjačkové práce
1980
Poskytovateľ/autor:
Ján Jurkovič
Popis:
V pivnici vybavenej pre spracovanie zabíjačkových produktov Anna Jurkovičová rod. Benčičová *1916 †1999 varí vnútornosti na prípravu jaterníc a pri sporáku oddychuje Mária Jurkovičová rod. Vlčková *1896 †1993.
Poznámka:
Osobná spomienka
Myslím, že to bola u nás posledná zabíjačka. V 50. a 60. rokoch sme zabíjali každý rok 2-3 vykŕmené svinky. Z detstva si spomínam, že zabíjačke vždy predchádzal deň starostlivých príprav.
Spomínam si aj na napätie pred tým počiatočným aktom - zabitím zvieraťa, o ktoré sa gazdiná dovtedy starala.
Aj keď sa úžitkové zvieratá chovali na mäso, vznikal medzi nimi a gazdinou vzťah, pre ktorý nebolo ľahké zúčastniť sa toho aktu. Aj Mária Jurkovičová (moja babka) sa počas neho zatvárala do svojej izbietky.
Až keď bola jej „mušurka“ zavesená na ráme – teda keď to bolo už len mäso, zapojila sa naplno do prác, ktorých bolo pri spracovaní mäsa z 250-260 kilovej „mušurky“ naozaj dosť.
No po hektickom dni, akým bývala zabíjačka sa všetci cítili spokojní a boli veselí.
Chlapi to pozapíjali vínkom a ženy poroznášali rodine a známym „výslušky“; ovar, jaternice, jelítka ...
O hospodárení
Naši rodičia a starí rodičia (vlastne všetky generácie narodené do 30. rokov 20. storočia) boli pracovití a zvládali oveľa viac fyzickej aj psychickej námahy, ako nasledujúce generácie.
Fyzická práca „od nevidím do nevidím“ bola súčasťou ich života.
Nepovažovali ju za žiadne utrpenie, ale za užitočnú činnosť (nepotrebovali chodiť do fitka).
Tak ju začali chápať až v 60. rokoch – v období rýchleho rozvoja industrializácie.
Dovtedy to bol štýl života roľníkov; pracovať na svojom hospodárstve a vlastnými rukami živiť svoju rodinu.
Tak ako väčšina roľníckych rodín vo Vajnoroch, aj naša rodina bola potravinovo sebestačná.
Do obchodu sme chodili kupovať snáď len soľ, cukor, kvasnice a korenie. Na mäso sme si dochovali svine, husi, morky, králikov. Kravičky nám dávali mlieko, sliepky vajíčka.
Obilie na múku, zemiaky, zeleninu a ovocie sme si dopestovali a prebytky sme chodili predávať do výkupu alebo na centrálne trhovisko.
Na zamyslenie
Dnes sa tu žije oveľa lepšie.
Prácu považujeme za drinu, hospodárske zvieratá nám smrdia a vraj spôsobujú globálne otepľovanie. Tak sme ich zlikvidovali.
Teraz si vo Vajnoroch už žiadna rodina nedokáže dorobiť potraviny vlastnou produkciou.
Za životnú métu sme si zvolili zvyšovanie vlastného komfortu a konzumu.
No a ten náš komfort (od kvapky vody až po televízne programy) si kupujeme. Produkujeme už len odpad a kupujeme si aj jeho likvidáciu.
Rovnako tak naše národné hospodárstvo už nič neprodukuje. Všetko, čo spotrebujeme (ten náš komfort) nám denno-denne dovážajú zo zahraničia desaťtisíce kamiónov.