Štefan Čerňanský
1944
Poskytovateľ/autor:
Štefan Čerňanský
Popis:
Štefan bol vnuk vajnorského richtára Pavla Feketeho, syn Jozefa a Oľgy (odkaz na príbeh Jozefa Feketeho/Čerňanského je pod textom), oženil sa so svojou životnou láskou Annou Vlčkovou a spolu vychovali tri deti: Števa, Oľgu a Jozefa.
Poznámka:
Jeho najstarší syn Štefan Čerňanský II. *1951 (môj spolužiak) napísal pre Spomienky na Vajnory tento príbeh:
Pri príležitosti 100 rokov od narodenia môjho otca Štefana Čerňanského (*1923 †1986) chcem priblížiť určitý úsek z jeho života.
Otec po strednej škole strojníckej nastúpil 1942 k Slovenskej plavbe dunajskej ako lodný strojník a tak sa dostal do všetkých „dunajských“ štátov. V r. 1943 bol spolu so Zdenkom Pavlasom a Hilbertom Snehotom povolaný na vojenskú prezenčnú službu do Popradu a bol zaradený do kurzu leteckých mechanikov.
Po vypuknutí SNP bol preradený k pechote a obrane letiska Tri duby, kde absolvoval protitankový kurz.
Z tohoto obdobia ma zaujali najmä tieto príbehy: Bol pri tom, keď pristál 1. čs. samostatný stíhací letecký pluk v ZSSR pod velením mjr. Františka Fajtla.
Často spomínal na prílet amerických bombardovacích lietadiel B – 17 Flying Fortress, ktoré priviezli nejaký symbolický vojenský materiál, ale hlavne odvážali amerických pilotov zostrelených nad Slovenskom a Maďarskom.
Posádky lietadiel obrancom letiska hádzali cigarety, čokoládu a prvýkrát ochutnal aj americkú žuvačku.
Dnes to asi nevyznie celkom politicky korektne, ale otec hovoril, že z celej posádky B – 17 /až 10 mužov/, ktoré pristáli na Troch Duboch, zadný strelec bol vždy černoch. Po zatlačení SNP do hôr bol jeho oddiel obkľúčený na Poľane wehrmachtom a po zajatí (i Pavlas a Snehota) boli vlakom transportovaní do Nemecka. Celá anabáza trvala niekoľko dní.
Po vystriedaní niekoľkých lágrov, nakoniec skončil v zajateckom tábore Mühlberg, neďaleko Eisenachu – tu sa po vojne vyrábali aj u nás známe osobné autá zn. Wartburg.
V apríli 1945 bol láger oslobodený Američanmi. Tým sa pre otca a všetkých přeživších zajatcov skončilo utrpenie – hlad, zima, vši, ponižovanie a neustála hrozba smrti za „akýkoľvek priestupok“.
Z tohoto dôvodu sa spolu s niekoľkými kamarátmi prihlásil do pomocnej služby US Army – najprv ako služba v kuchyni a potom bol vybraný ako neozbrojený člen hliadky MP (Military Police-Vojenskej polície).
K tomu mu pomohla i skutočnosť, že ako lodný strojník si osvojil hovorovú nemčinu a základy angličtiny. V tejto službe zostal až do decembra 1945 a pretože bol v US Army zamestnaný viac ako 6 mesiacov a mal veľmi dobré hodnotenie služby od veliaceho dôstojníka 207. bojového ženijného práporu, obdržal lodný lístok a po príchode do USA sa na neho vzťahovalo udelenie amerického občianstva.
No nakoniec si to na poslednú chvíľu, len jemu známych dôvodov, rozmyslel a z Hamburgu odišiel. Domov prišiel v americkej uniforme tesne pred Vianocami 1945.(Podobne ako jeho otec po 1.SV, tiež z Nemecka, lenže ten až po 6 rokoch a okolo celej zemegule).
V roku 1946 musel dokončiť vojenskú prezenčnú službu a po nej bol zamestnaný ako letecký mechanik u rôznych spoločností. Od februára 1954 až do dôchodku v roku 1983 pracoval u ČSA.
____________________________
Už ako malých chlapcov nás s bratom zaujímalo otcovo rozprávanie z plavieb po Dunaji a práca na letisku okolo lietadiel rôznych typov a modelov, od vrtuľových až po prúdové. Určite aj toto nás prilákalo k tomu, aby som sa prihlásil na Vojenskú strednú odbornú školu leteckú a brat išiel do školy Čs. plavby dunajskej.
Po jej ukončení a absolvovaní základnej vojenskej služby sa prihlásil k Čs. plavbe námornej, kde bol niekoľko rokov zamestnaný ako motorár II. triedy. Potom nastúpil k ČSA na letisku Bratislava, kde pracoval 38 rokov až do dôchodku. V rodinnej tradícii pokračuje aj môj syn Štefan III.
Po strednej škole nastúpil do leteckej fabriky LETOV, prešiel rôznymi funkciami v rôznych leteckých spoločnostiach a v súčasnosti je zamestnaný u spoločnosti SmartWings na letisku v Prahe.