Vojaci pri limuzíne
1944
Majiteľ fotografie:
Karol Takáč
Popis:
Jozef Takáč (tretí sprava) so spoluslúžiacimi vojakmi Slovenskej armády na dvore Hurbanových kasární pri prezidentovej(?) limuzíne.
Poznámka:
Príbeh slovenského vojaka.
Jozef Takáč slúžil počas vojny v 1. rýchlej divízii, ktorá v roku 1942 postupovala s Nemcami na Krym dobývať Rostov na Done.
Z Jozefovho rozprávania utkvela jeho synovcovi Karolovi v pamäti táto veta:
"Kto videl, ako sa správa nadradená rasa k civilným obyvateľom na Kryme, musel ju znenávidieť."
Ďalej Karol reprodukoval tento príbeh svojho strýka:
Ako vojak Slovenskej armády sa Jozef zúčastnil SNP, no padol do nemeckého zajatia a bol zavlečený do lágru kdesi v Nemecku(?) či Rakúsku(?).
Pred koncom vojny Američania láger oslobodili, no našich chlapcov domov nepustili.
Hodlali ich ešte "odmeniť" za to, že sa zapojili do povstania a chystali im vraj "dovolenku na Filipínach". Mali tam vo veľmi nebezpečnom prostredí odmínovávať cesty pre americkú armádu.
Zrejme preto, aby im doma nezávideli "exkluzívnu dovolenku", nedovolili šíritelia demokracie „oslobodeným“ vojakom písať listy a ich rodiny nesmeli dostať žiadnu správu.
Po dvoch rokoch sa vojaci v lágri vzbúrili.
Až vtedy sa zobudila aj naša diplomacia a konečne začala za nich intervenovať.
V roku 1947 sa pobyt vojakov v „oslobodenom“ zajateckom tábore skončil a vojaci sa smeli vrátiť domov.
Keď sa potom už dávno oplakaný Jozef zrazu objavil doma vo dverách, na rodinu zapôsobil ako vidina zo záhrobia.
Takéto príbehy, aký je aj Jozefov nenájdeme v žiadnej z desiatok kníh o SNP, ani v stovkách historických štúdií, či tisícoch článkov.
Môžeme jeho osobným spomienkam veriť, alebo pochybovať o ich hodnovernosti rovnako, ako o všetkom tom, čo popísali o vojne platení historici a novinári, ktorí ju na vlastnej koži nezažili.