Vojaci pri limuzíne
1944
Poskytovateľ/autor:
Karol Takáč
Popis:
Jozef Takáč (tretí sprava) so spoluslúžiacimi vojakmi Slovenskej armády na dvore Hurbanových kasární pri prezidentovej(?) limuzíne.
Poznámka:
Príbeh vojaka. Jozef Takáč slúžil počas vojny v 1. rýchlej divízii, ktorá v roku 1942 postupovala s Nemcami na Krym dobývať Rostov na Done.
Z Jozefovho rozprávania, sa v pamäti jeho synovca Karola Takáča zachovalo toto:
"Strýko spomínal, že kto videl, ako sa správa nadradená rasa k civilným obyvateľom na Kryme, musel ju znenávidieť."
Ako vojak Slovenskej armády sa aj Jozef zúčastnil SNP, no padol do nemeckého zajatia a bol zavlečený do lágru kdesi v Nemecku(?) či Rakúsku(?).
Pred koncom vojny Američania láger oslobodili, no našich chlapcov domov nepustili.
Hodlali ich ešte odmeniť za to, že sa zapojili do povstania a chystali im vraj dovolenku na Filipínach.
Mali tam pre americkú armádu odmínovávať cesty. Zrejme preto, aby im doma nezávideli exkluzívnu dovolenku, nedovolili šíritelia demokracie „oslobodeným“ vojakom písať listy a nedali ich rodinám žiadnu správu.
Po dvoch rokoch sa vojaci v lágri vzbúrili.
Až vtedy sa zobudila aj naša diplomacia a konečne začala za nich intervenovať. V roku 1947 sa pobyt vojakov v „oslobodenom“ zajateckom tábore skončil.
Keď sa potom už dávno oplakaný Jozef zrazu objavil doma vo dverách, na rodinu zapôsobil ako vidina zo záhrobia.
Príbeh Jozefa Takáča nenájdeme v žiadnej z desiatok kníh o SNP, ani v stovkách historických štúdií, či tisícoch článkov.
Môžeme jeho spomienkam veriť, alebo pochybovať o ich hodnovernosti rovnako, ako o všetkom ostatnom, čo popísali o vojne platení historici a novinári, ktorí ju na vlastnej koži nezažili.