Vajnorský gazda
1942
Poskytovateľ/autor:
Ján Jurkovič
Popis:
Štefan Jurkovič (*1892 †1976) hospodáril na gazdovstve, ktoré s manželkou a jedným synom pomerne ťažko zvládali.
Poznámka:
Rodina Štefana bola malá - mal jediného syna (pomerne útleho).
Museli sa riadne obracať, aby obrobili všetky role, vinohrady, postarali sa o dobytok, ošípané, hydinu … aby vôbec udržali majetok aj v obdobiach zvyšovania kontingentu.
Štefan mal navyše aj „koníčka“, ktorý ho oberal o značnú časť nočného odpočinku - pytliačenie.
Ani vážne poškodenie ľavého oka (popálené pri hasení vápna) ho neodradilo od nočných dobrodružstiev - pytlačenia.
Vraj s tým zdravým okom zamieril „lefušák“ rovnako dobre, ako predtým (lefušákom nazýval Lefaucheux - dvoják kal.16/65, alebo revolverová puška od Lefaucheuxu kalibru 12 mm?).
Takže to nijako neznížilo ani jeho kredit v skupine pytliakov – po vajnorsky „raušicov“ (zrejme z nemeckého rausschießen). Grupovali sa z mladých mužov z Vajnor, Račišdorfu, Sv. Jura a Pafára (Ivanky pri Dunaji).
Patril k ním aj povestný Pišta Skala (jeho príbeh opísal Štefan Závodský v románe Karpatský pytliak). https://kultura.racan.sk/2009/12/osudny-vystrel-v-lese-na-zalistku.html
Ich rajón bol v lesoch Malých Karpát, v Šúri, poliach a vinohradoch a tiež aj v Barnaku – ohradenej a hájnikmi stráženej obore medzi Vajnorskými rolami a Ivankou.
Dnes sa už nedozviem, čo bolo hlavným dôvodom, že mladí chlapi, ktorí cez deň tvrdo makali na svojom hospodárstve, chodili ešte aj po nociach pytliačiť. Bol to atavizmus loveckého inštinktu, alebo to bolo snáď pre nedostatok mäsa, pre adrenalín alebo zo spiklenectva?
Od svojho dedka som si vypočul celý rad historiek o "raušicoch" v 20.-40. rokoch minulého storočia, ktoré by si zaslúžili zapísať.
Keď pre nič iné, tak aspoň preto, aby sa zachovali svedectvá o tom, aký bol ten „neverejný“ život obyčajných ľudí - našich predkov (nie len osudy známych osobností v interpretáciách platených historikov).